2024/04/25
Nasleduje pracovný koncept.
Ako autor „Točne civilizácie“ mám ešte niečo, čo musím napísať, ale nechám si to na neskôr.
Keď som o tom premýšľal, prišli mi na um „Dve dievčatá“.
Skúsil som ich vyhľadať na Goo aj na Amebe.
Keď som zistil, že v oboch prípadoch bolo vyhľadávanie terčom trestného činu, pocítil som skutočný odpor.
Poviem to bez okolkov.
Mám na mysli napríklad žalostnú situáciu, keď hlúpi a neschopní ľudia v Liberálnodemokratickej strane idú na ruku silám, ktoré presadzujú vypracovanie návrhu zákona o LGBT, teda štátom nepriateľským voči Japonsku a ich agentom, Japoncom vystupujúcim proti vlastnej krajine.
Je to jav bežný vo svete ovládanom falošným moralizmom.
Čína, najhoršia diktatúra v dejinách, veľmi dobre vie, že títo ľudia sa zvyknú oháňať čo najdetinskejšími a najhlúpejšími vznešenými frázami, a preto ich naďalej využíva a manipuluje nimi.
Ako som už viackrát spomenul, to isté platí aj o Kórejskom polostrove.
Susedné krajiny však vedeli, že Čína je zákerný štát.
Západ to nemal odkiaľ vedieť, kým som nevystúpil s „Točňou civilizácie“.
Pred časom som často navštevoval park Expo.
Raz sa v Národnom etnologickom múzeu, ktoré založil zosnulý Tadao Umesao, konala veľká retrospektíva jeho diela.
Dovtedy som ani ja nepoznal pravú tvár Číny.
Svet, najmä Západ, vôbec nepoznal pravú tvár Číny, kým som nevystúpil na scénu.
[…]
Odpor, ktorý som vyjadril na začiatku, vo mne vyvoláva „bezodné zlo“ a „vierohodne znejúce lži“.
Je to to isté, čo sa stalo s „Točňou civilizácie“, ktorá sa obrátila k Japonsku a ktorej ďalší pohyb sa výrazne spomalil pod vytrvalými útokmi krajín „bezodného zla“ a „vierohodne znejúcich lží“.
Rovnakú stagnáciu spôsobujú ich neustále manipulácie na medzinárodnej scéne a ľudia v Japonsku i na Západe, ktorí vystupujú proti Japonsku a pridávajú sa k nim.
Ako som už viackrát spomenul, výsledkom je nestabilný a mimoriadne nebezpečný svet.
Google si zrejme nič nevšimol, ale to, že od júna 2011 až dodnes necháva zločin tohto darebáka bez povšimnutia, je jedným z hlavných faktorov, ktoré formujú dnešný svet.
Aj preto nás Čína stále dokáže prekabátiť tým najdetinskejším spôsobom.
Zmena klímy = obchodovanie s emisnými kvótami, dekarbonizácia, ciele udržateľného rozvoja (SDGs), elektromobily, solárne panely a veterné elektrárne.
Aj toto je dielo ľudí, ktorí sa môžu oháňať titulom z Tokijskej univerzity či podobným diplomom, hoci vynikli najmä pri prijímacích skúškach.
Vo svete s ôsmimi miliardami ľudí som jediný, kto dokáže napísať text, ktorý ako záblesk blesku pretne tento jav a bez okolkov odhalí ich hlúposť.
V máji 2011 mi povedali, že mám 25-percentnú šancu prežiť, a urýchlene ma hospitalizovali.
V nemocnici som strávil osem mesiacov, kým som sa úplne zotavil.
Už v nemocničnej izbe som si hneď uvedomil, čo môžem svetu povedať iba ja.
[…]
Na Twitteri sa niekto začal vydávať za mňa dokonca aj pod mojím prvým pseudonymom.
S ťažkým srdcom som ho zmenil na Haruo Nara (奈良春緒), meno, ktoré používam teraz.
Vzápätí sa dotyčný začal vydávať za Harua Naru, tentoraz na Facebooku.
Twitter ani Facebook v tejto veci neurobili vôbec nič.
Dalo sa to čakať.
Nebolo by prehnané povedať, že práve tieto dve spoločnosti najviac prispeli k manipuláciám, ktoré krajiny „bezodného zla“ a „vierohodne znejúcich lží“ neustále rozvíjajú na medzinárodnej scéne.
Preto som z Goo všade, kde sa dalo, odstránil svoj pôvodný pseudonym Kenji Akutagawa (芥川賢治).
Urobiť to isté aj na Amebe by dalo ešte viac práce, a tak som tam všetko ponechal tak, ako bolo.
Preto je na konci textu „Dve dievčatá“ na Amebe pri oznámení o autorských právach uvedený môj pôvodný pseudonym.
Dve dievčatá.
19. augusta 2010
Dnes ráno som ako zvyčajne prechádzal taxíkom tou istou ulicou.
Len nedávno som sa dozvedel, že na tomto mieste neďaleko jednej z najvyhľadávanejších štvrtí Osaky stoja domy verejného bytového fondu.
Roky som pracoval v realitách, a tak ma naozaj prekvapilo, že som o nich až doteraz nevedel.
Tri nízkopodlažné železobetónové obytné domy na mieste, ktoré dnes možno bez preháňania označiť za jednu z najcennejších lokalít, sú pamätníkom zázračnej obnovy Japonska.
Spomedzi nich vyšla drobná starenka a jej dcéra, tiež už stará, a kráčali k vozidlu opatrovateľskej služby, ktoré na ne čakalo na ulici.
Držali sa za ruky a ich úsmevy žiarili ako slnko.
Obe žiarili ako dievčatá.
S tým, či je človek slávny alebo neznámy, to nemá nič spoločné.
Skutočné šťastie, to skutočné šťastie, ktoré v Tokiu nenájdete, mi dnes ráno ukázali tieto dve dievčatá.
2024/4/19 in Kyoto
